<![if !vml]><![endif]><![if !vml]>
<![endif]><![if !vml]>
<![endif]><![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Po neúspechu vrtuľníka Lockheed AH-56 Cheyene vypísala USArmy vnovembri 1972 novú súťažAAH (Advanced Attack Helicopter) na vývoj modernej helikoptéry do každéhopočasia, určenej primárne na ničenie obrnenej techniky, ktorá by bola menejsofistikovaná ahlavne lacnejšia ako Cheyene. Armádne špecifikáciepožadovali stroj poháňaný dvoma turbohriadeľovými motormi General Electric T700avýzbroj minimálne 16 protitankových rakiet TOW alebo Hellfire,doplnených 30 mm kanónom. Predbežné štúdie predložili firmy Boeing-Vertol,Bell, Sikorsky, Hughes a Lockheed.Spoločnosť Sikorsky prihlásila do súťaže svoj vrtuľník S‑67, ktorýpráve uskutočňoval letové testy. Lockheed sa pokúsil presadiť modifikovanýmstrojom AH-56 Cheyene, upraveným do podoby CL-1700 sjedným motoromLycoming PLT‑27.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Spoločnosť Boeing sa spojila sfirmami VertolaGrumman Aerospace aspolu vytvorili vlastný návrh, zktoréhovšak bola postavená len maketa. Ten bol postupne vyskladanýztransportného vrtuľníka YUH‑61A, ktorý neuspel vsúťažioproti typu Sikorsky UH-60 Blackhawk. Nezvyčajný bol najmä rozmerný trojbodovýpodvozok posunutý vzad aprečnievajúca predná časť trupusdvojmiestnym kokpitom. Posádka síce sedela vtandeme (pôvodnedokonca vedľa seba), ale každý jej člen mal konštrukčne oddelený pracovnýpriestor. Boeing rovnako ako spoločnosť Sikorsky však mal len malú šancu naúspech vprograme AAH, práve kvôli prebiehajúcej súťaži UTTAS na novýtransportný vrtuľník pre U.S. Army.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
22. júna 1973 komisia vybrala spoločnosti BellaHughes, sktorými následne podpísala kontrakt na stavbu dvochprototypov. Bell vstúpil do súťaže smodelom 409 (armádne označenieYAH-63), ktorý koncepčne vychádzal zo zvlastnej iniciatívy vyvinutého strojaModel 309 AH‑1 King Cobra. Dvojčlenná posádka sedela klasickyvtandeme, pričom jedinou nie príliš pozitívnou zmenou bolo umiestneniepilota na predné miesto, aby sa zvýšil potenciál letov typu NOE(nap-of-the-earth). Ďalšími charakteristickými rysmi boli trojkolesový pevnýpodvozok, chvostové plochy tvaru T, apre firmu Bell typický dvojlistýrotor.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]> <![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Rovnako ako konkurenčný Hughes YAH-64, aj Bell poháňalidva motory GE T700-GE-700 avýzbroj tvorená šesnástimi raketami TOW(neskôr sa uvažovalo otype Hellfire) bola nesená na pomocných krídlachpod vstupmi vzduchu kmotorom. Alternatívou protitankových striel bolištyri raketomety, každý sdevätnástimi raketami ráže 70 mm. Bell sa rozhodol nainštalovať trojhlavňový kanón typu XM-188 kalibru 30 mmna maličkú delovú vežu pod prednou časťou trupu. Na ten nadväzoval bezčlánkovýzásobovací systém, vktorom sa nachádzalo 1200 nábojov. Sofistikovanýzameriavací systém obsahoval priamohľadovú optiku, NVG, denný televíznyprístroj, laserový diaľkomer aoznačovač cieľov, prístroj pre laserovénavádzanie smožnosťou navedenia protitankových striel podľa odrazenéholaserového lúča. Celý systém bol doplnený prilbovým zameriavačom. Prvý prototypYAH-63 vzlietol 1. októbra 1975, ale vjúni nasledujúceho roka počasletových testov havaroval. Následne bol opravený aspolu sdruhýmprototypom sa zúčastnil Fly-off testov proti YAH‑64. Ich výsledky všakneboli nijako presvedčivé, keďže YAH-63 nemal takmer žiadne prednostivporovnaní sexistujúcim typom AH-1 Cobra. Nakoniec sa eštekonštruktéri rozhodli vymeniť dvojlistý rotor za štvorlistý, ale ani to užnepomohlo. Jeden zprototypov sa dochoval až dodnes aje umiestnenývzbierkach múzea U.S. Army vAlabame.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]> <![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Hughesov návrh soznačením Model 77 predstavovaldvojmiestny vrtuľník standemovým usporiadaním aštvorlistým nosnýmrotorom, ktorý zdieľal niektoré črty súspešným strojom Hughes OH-6ACayuse. Podvozok bol navrhnutý ako trojkolesový zadného typu. Výzbroj bolapodobná ako pri YAH-63. Na štyroch závesníkoch pod krídlami mohlo byť 16protitankových rakiet Hellfire alebo štyri raketomety s19 raketami alebokombinácia tejto výzbroje. Neskôr sa do výzbroje dostali najmä na popud U.S.Marine Corps aj protilietadlové rakety Maverick aAIM-9. Hlavný rozdielbol vtype kanóna ajeho umiestnení. Konštruktéri sa rozhodlinainštalovať jednohlavňový reťazový kanón M-230 kalibru 30 mm, ktorý bolzavesený pod trupom vpriestore pod strelcom. Hlaveň nevyčnieva predpredok vrtuľníka, takže šľahajúce plamene nerušia mierenie apozorovanie.Vzásobovacom systéme malo byť pôvodne 1200 nábojov, ale vďaka použitiuťažších rakiet Hellfire namiesto TOW sa táto zásoba znížila. Samotný systém jeumiestnený pod rotorom, takže spotreba nábojov sa neprejavuje na letovýchvlastnostiach.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Zameriavací astrelecký systém zahŕňal stabilizovanýzameriavač TADS, pilotný systém pre nočné videnie PNVS aspojený prilbovýaobrazový zameriavač IHADSS firmy Honeywell. Veľká pozornosť bolavenovaná pancierovaniu. Všetky časti sú odolné proti zásahu strelami ráže 12,7mm aväčšina iproti trieštivo-trhavým strelám kalibru 23 mm. Prvýletový prototyp YAH-64A vzlietol na letisku Palomar vKalifornii 30.septembra 1975. Nasledujúci polrok spolu sdruhým prototypom prechádzalletovými testami uvýrobcu, potom sa presunul na Edwards AFBkporovnávacím testom sBellom YAH-63. 10. decembra 1976 bol zavíťaza vyhlásený Hughes so strojom YAH-64 aoba prototypy YAH-63 bolivrátené firme Bell. ZAH-64 armáda objednala ďalšie tri vývojovéprototypy, ktoré podstúpili viaceré konštrukčné zmeny.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Bell D-314
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Firma Bell zareagovala na vzniknutú situáciu sústavouštúdií, zameraných na vyzbrojenie pripravovaného experimentálneho konvertoplánuXV-15. Hlavnýmargumentom bola väčšia nosnosť ahlavne vyššia rýchlosť vporovnanísklasickým vrtuľníkom. Celkovo vzniklo osem rozdielnych konceptov,súborne označených D-314 spríslušným písmenkovým indexom. Ich hlavnáčinnosť siahala od priamej palebnej podpory pozemným jednotkám cez transport ažpo vzdušné radarové hliadkovanie. Ani jeden sa nedočkal fyzickej realizácie.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]><![if !vml]>
<![endif]><![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]><![if !vml]><![endif]><![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Počas úvodných testov, ktorých sa zúčastnilo celkovo päťprototypov, prešla zmenou zadná časť vrtuľníka. Pôvodné chvostové plochy tvaruT boli nahradené plávajúcim vodorovným stabilizátorom, umiestneným doleavyrovnávacím rotorom posunutým nahor. Na konce motorov boli umiestnenéochladzovače výtokových spalín. Vapríli 1982 bol schválený začiatoksériovej výroby, pričom celkovo dostala US Army 821 strojov AH-64A, ktorýmpridelila oficiálne meno Apache (číta sa to Apačí nie Apač). Sériová verziabola dlhá pri točiacich sa rotoroch 17,73 m, vysoká 4,95 m smaximálnouvzletovou hmotnosťou 10 107 kg. Najvyššia dosiahnutá rýchlosť mala hodnotu 364km/h vo výške 4115 metrov. Zásoby pohonných hmôt stačia na dolet 690 km. Vseptembri1985 začal MDHC definovať nové požiadavky na modernizovanú verziu AH-64B, ktorása vroku 1992 realizovala ako AH-64D. Neskôr bol stroj vybavený ešteradarom Longbow (firiem Lockheed aNorthrop/Grumman). Pre Nemecko bolavytvorená verzia AH-64G, ktorá však neuspela anahradil ju európskyprojekt EurocopterTiger/Tigre. Postupom času sa začali objavovať aj netradičnevyzbrojené verzie. Jednou znich bola AH-64A ADATS (Air Defence Anti-TankSystem), vybavená rovnomenným zbraňovým systémom od firiem Lockheed MartinaOerlikon Aerospace. Ten pozostával zo zameriavacieho Dopplerovho radaru,elektrooptických senzorov aôsmich laserom navádzaných rakiet. Vrtuľníktak dostal možnosť zaútočiť za menej než 10 sekúnd na vzdušné aj pozemné cielevo vzdialenosti až 10 kilometrov. Návrh sa nakoniec nerealizoval asystémADATS bol umiestnený len na pásové vozidlá M-113.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Piaty prototyp AH-64 AV-05 bol prestavaný na letovýdemonštrátor ACE (Advanced co*ckpit Evaluator) pre pripravovaný stealth vrtuľníkMcDonnell Douglas/BellLHX. Hlavnými odlišnosťami bolo ovládanie typu fly-by-wire, joystickna pravom prístrojovom paneli anová progresívna avionika.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Už od začiatku vývoja uskutočnili Hughes aMcDonnellDouglas niekoľko pokusov na úpravu vrtuľníka Apache pre službu vamerickomnámorníctve anámornej pechote. Prvá známorných verzií AH-64 GrayThunder vznikla už vroku 1984 abola vybavená raketami HarpoonaPenguin. Na koncoch zbraňových pylónov ich dopĺňali dve protilietadlovéstrely AIM-9L Sidewinder na vlastnú obranu. Stroj si samozrejme ponechal ajmožnosť používať protitankové rakety Hellfire anavyše mal nad rotoromnamontovaný radar. Operovať mal zlodí typu LHA aLHD pri misiáchsoperačným rádiusom 228 km alebo vtrvaní maximálne 2,8 letovýchhodín. Listy nosného rotora azadná časť trupu svyrovnávacím rotoromsa dali sklopiť. Pomocné nezasúvateľné podvozkové koleso sa presunulo miernevpred.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Tieto pokusy vyústili vpokročilejší Naval Apachezroku 1987, ktorý už mal prepracovanú prednú časť amal byťcertifikovaný pre lety IFR. Hoci pojal väčší objem paliva, zboku ešte pribudolnástavec pre tankovanie paliva počas letu. Senzory TADS/PNVS vprednejčasti akanón boli nahradené zaobleným nosom. Zmeny sa dotkli aj pomocnýchzbraňových pylónov do koncoch ktorých sa premiestnili nohy hlavného podvozku.Kolesá boli vybavené zosilnenými brzdami atlmičmi azadné koleso sauž dalo zasunúť do trupu. Tým sa vyriešil jeden zhlavných problémov prinavalizácii AH-64, ktorý spočíval vnízkej stabilite na kimácajúcej salodi kvôli malému rozvoru podvozkových nôh. Zmeny sa dotkli aj hornej častitrupu voblasti rotorovej hlavy. Výrobca dúfal, že sa podarí predať aspoň100 takýchto vrtuľníkov.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Finálna navalizovaná verzia už mala odstránené bočnévýčnelky anamiesto nich rozšírený spodok trupu, ktorý pojal ešte viacpaliva, čo umožňovalo vydžať vo vzduchu 4 hodiny pri akčnom rádiuse 370 km. Dorozšírenej prednej časti sa už vošiel radar Hughes AN/APG-65 Sea Search,použitý na stíhačkách F/A-18Hornet. Rovnako bloky avioniky boli presunuté na nové miesto.Vrtuľník mal dostať aj systém Beartrap, pomáhajúci pri pristávaní na lodi počaszlých poveternostných podmienok. Hlavnú výzbroj opäť tvorili rakety HarpoonaExocet, aj keď sa počet zbraňových závsníkov zredukoval na dva. Okremtoho sa počítalo sprotilietadlovými strelami Stinger aAMRAAM,Sidearm či neriadenými raketami Zuni aFFAR. Ikeď sa od seba všetkytri navalizované verzie podstatne líšili, podobne ako pozemné stroje ichpoháňali osvedčené turbohriadeľové jednotky General Electric T700-GE-401. Anijeden znávrhov sa nedočkal realizácie.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]>
<![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
Pravdepodobneposlednou uvažovanou modifikáciou je vybavenie vrtuľníka AH-64 systémom VTDP.
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]><![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !vml]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
<![if !supportEmptyParas]><![endif]>
